Laudačný príhovor jubilantovi – moja rola v profesnej výchove prof. MUDr. Tibora Hlavatého, PhD.
Martin Huorka Orcid.org 1
+ Pracoviště
Základnou úlohou lekárskych fakúlt je pripraviť svojho absolventa tak, aby potenciálna rizikovosť jeho profesionálneho pôsobenia už od začiatku kariéry bola minimálna. Pravda je však taká, že na úrovni lekárskych fakúlt neexistujú dostatočne presne definované požiadavky na vedomosti, zručnosti, postoje a profesionálne kompetencie absolventa – teda merateľné/overiteľné teoretické a praktické výstupy z výučby learn ing outcomes. Čerešničkou na torte je vyjadrenie jednej absolventky medicíny: „Lekár po skončení štúdia je prakticky nepoužiteľný v praxi. Na to, aby medicíne začal rozumieť, potrebuje minimálne tri až päť rokov. Na to, aby sme ho dokázali samostatne pustiť do praxe, potrebuje teda roky.“ Ako doplnok tohto názoru uviedol akademický funkcionár jednej zo slovenských lekárskych fakúlt, že: „Začínajúci lekár ani nemá zodpovednosť.“
Čiže moja úloha spočívala akurát v tomto bode a v tejto perióde cca 5 rokov, kým sa niekým stane, vložiť do absolventa už možno ani nie teoretické vedomosti, ale odovzdať reálnu prax a zručnosti v odbore. Mení sa poslanie učiteľa vo výučbe lekárov a ďalších zdravotníckych pracovníkov. Z terajšieho identifi kátora medicínskych problémov sa učiteľ mení na ukazovateľa cesty, ako vedomosti a zručnosti získať, ako ich aplikovať pri riešení reálnych medicínskych problémov.
Samozrejme v tomto procese záleží na dvoch premenných: učiteľ a žiak. Neskromne pri hodnotení dvoch veličín vynechám seba, predpokladajúc, že som takmer ideálny. Ale pozrime sa na žiaka: mladého kolegu.
Každý z nich vstupuje do praktického života s cieľom aj dosiahnuť životný úspech. Jeho predpoklad často a takmer s istotou nezávisí len od počtu vysvedčení a diplomov, v prípade prof. Hlavatého (ďalej Tibora) by sme už v tejto chvíli mohli skončiť, lebo ich má neúrekom. Kvantitatívne splnil absolutórium. Kruciálnym predpokladom je slušné správanie, ktorého základnými kameňmi sú: taktnosť, presnosť, usilovnosť, cieľavedomosť. Dáte mi za pravdu, že minimálne tri body Tibor spĺňa do bodky. V týchto vlastnostiach vypĺňa výrok istého Francúza, že: „Pečené holuby sú potravou len pre chorých.“ – on ich nepotreboval a ani na ne nečakal. O štvrtej vlastnosti, ktorá je však aj nositeľom pomerne veľkého subjektívneho hodnotenia, už môžu ľudia polemizovať, ale to je normálne. Ideálny nie je nikto z nás.
Je jasné, že teoreticky som dostal do rúk tzv. ideálny materiál. Človeka s rozvetvenými teoretickými vedomosťami, preto som ho pochopiteľne chcel vystaviť a podrobiť reálnym podmienkam praxe. Napriek jeho, a to musím povedať výhradám o zaostalosti administratívneho systému vedenia zdravotníckej praxe, som nechcel zľaviť z jeho povinností sekundára, a to aj napriek tomu, že bol asistentom. Príjmy a prepúšťacie správy si rozhodne u neho obľubu nezískali, frfl al, hovoril síce dobre o možnosti už vtedy existujúcich elektronických vymoženostiach typu nahrávača, len si neuvedomil, že je na Slovensku. Myslím, že postupom času si zobral k zdravotníckemu srdcu moje rady (neboli to strohé príkazy), že základom dobrého lekára pri lôžku a vôbec, je ísť od propedeutiky k postupným vyšetreniam. Nič iné ako poctivá práca pri lôžku mu neprinesie úspech a istotu, že bude v budúcnosti konať správne. Jeho sekundárska práca pochopiteľne ochabla, keď sa stal najmladším prodekanom LF UK. Táto česť je však len vizitkou jeho cieľavedomosti a sebadôvery – o tej budeme ešte hovoriť.
Jeho ďalšie odborné smerovanie viedlo ku gastroenterológii. Neviem už s istotou povedať, či sa tak rozhodol aj pod mojim vplyvom (v čo dúfam), alebo to bol pocit, ako aj u väčšiny gastroenterológov, že v tomto odbore sa niečo deje, reálne sa dajú vidieť výsledky endoskopie a nepočítame len tabletky na polky a štvrtky.
Po týchto jeho gastroenterologických začiatkoch sa naše cesty na čas rozchádzajú. Jednak, že Tibor odchádza do Nemecka, kde sa z hľadiska praxe slušne vypracoval, neskôr do Belgicka (Leuwenu) na miestnu univerzitu na študijný pobyt do „mekky“ IBD, ktorej problematike zasvätil svoj ďaľší profesný život, a potom, že odchádza na novovytvorenú V. internú kliniku spolu s Tomášom Kollerom do Ružinova. Dobrá a staručká fakultná nemocnica na Mickiewiczovej ulici postupne strácala dych, a tak aj ja som nesmeroval svoje kroky do Ružinova, kde som bol poverený vybudovať funkčnú gastroenterológiu. Namiesto dvoch úbohých miestností, kde sa ani poriadne otočiť nedalo, sme vybojovali pol poschodia pre naše ambulancie s funglovým prístrojovým vybavením. Ideál, ktorý som mal v pláne, to síce nedosiahlo (žiaľ pre opäť tie nešťastné fi nančné problémy, ktoré neustále sprevádzajú naše zdravotníctvo), ale na slovenské pomery sa to blížilo ku Harvardu. A ten sa doplnil personálne a neskromne musím dodať, že svojho času sme boli najlepšie gastroenterologické pracovisko na Slovensku. Absolútne prvenstvo sme dosahovali okrem rutinnej praxe vo vedeckej a publikačnej činnosti, ktorej jedným z hlavných strojcov bol náš jubilant Tibor.
V jeho odbornom raste v rámci Ružinova som sa podieľal najmä na osvojení si techniky ERCP a konfokálnej endoskopickej mikroskopie, ktorá v jeho podaní dosiahla aj medzinárodného uznania v podobe publikačnej činnosti s bohatou citačnou odozvou. Už sám sa s vervou pustil do osvojenia si vkladania pažerákových stentov, kde jeho zručnosti využívala najmä hrudná chirurgia. Po odbornej stránke som mu už samozrejme ničím okrem držania palcov pomôcť nevedel, a tak sa naša spolupráca opierala najmä o rady, ako postupovať v raste, resp. hierarchickom rebríčku SGS a vôbec v našej gastroenterologickej komunite.
Tibor je človek s ambíciou dosahovať absolutórium, pracovať v kolektíve, ktorý môže viesť, byť absolútne nezávislým. Táto jeho predstava a túžba ho hnala vybudovať si vlastné pracovisko, a po prechodnom pobyte v samostatnom centre na poliklinike v Ružinove začínajú dominovať aj jeho manažérske schopnosti (veď to vlastne vyštudoval), a stáva sa medicínskym riaditeľom na pre Bratislavčanov určite legendárnej poliklinike Bezručova v centre Bratislavy, a vedúcim už renomovaného gastroenterologického pracoviska. Jadro jeho spolupracovníkov tvorí osvedčený personál ružinovského pracoviska univerzitnej nemocnice.
Asi ste si už všimli, že nemám vo zvyku pri laudačných prejavoch taxatívne vymenovávať všetky úspechy a dosiahnutú graduovanosť jubilantov, to si každý už môže nájsť na sociálnych sieťach. Skôr sa sústredím na ich vlastnosti a niektoré životné momenty. Nedá mi ale pripomenúť aspoň publikačnú, citačnú aktivitu jubilanta a ocenenia, ktoré sú impozantné.
Publikácie
• 1 učebnica, 1 kapitola v učebnici, 2 vedecké knihy, 55 prác v medzinárodných a národných časopisoch, 600+ citácií ISI (k 6/ 2016) prihláška, 70+ abstraktov (prednášky/ postery) na medzinárodných stretnutiach, 200+ na národných konferenciách, Hirschov index 15.
Vedecké granty, klinické skúšky, ocenenia
• vedecké granty: hlavný riešiteľ 6 národných medzinárodných grantov;
• klinické štúdie: hlavný skúšajúci v 12 klinických štúdiách IBD, člen riadiaceho výboru 1 medzinárodnej klinickej štúdie;
• ocenenia: 2004 Cena Belgickej spoločnosti vnútorného lekárstva za najlepšiu prácu v oblasti základného výskumu v roku 2004. 2005 a 2008 Cena priza najlepšiu publikáciu Slovenskej gastroenterologickej asociácie 2010, 2013, 2015 Cena Dr. Baresa za najlepšiu publikáciu krajín strednej a východnej Európy.
Členstvo vo vedeckých spoločnostiach
• ECCO (European Crohn’s and Colitis organisation) – pokladník, člen správnej rady (2014–2017);
• UEG (United European Gastroenterology) – zástupca národných spoločností vo valnom zhromaždení;
• AGA – medzinárodný člen, Slovenská gastroenterologická spoločnosť – člen pracovnej skupiny IBD.
Čo bolo to hlavné v prípade
Tiborovho životného úspechu Prvým odporúčaním je slušné správanie, naučil sa to. Je lepšie ako vysvedčenie a diplomy. Do svojho repertoára správania postupne zaradil prívetivosť, spolucítenie, prvky taktnosti, ale aj odmeranosť na správnom mieste.
Ďalšou podmienkou úspechu je presnosť, už v úvode som túto jeho vlastnosť spomenul. Je človekom, ktorý ihneď ráno začne kontrolovať svoj deň, a tak obrazne povedané hodinky sa mu stali tajomníkom, kontrolórom a usmerňovateľom a zároveň priateľom. Čas pre neho je drahou komoditou, vie že všetko si môže požičať, len päť minút nie.
Aj sporivosť zaiste patrí do mozaiky životného úspechu. Tá neznamená nemíňať, ale ako správne míňať peniaze. Tibor ako správny manažér to vie a jej ukážkou bolo okrem iného vybudovanie dvoch medicínskych centier a práca v SGS.
Jednou z jeho kruciálnych vlastností pri budovaní úspechu je usilovnosť s legendárnym prídavným menom „železná“. Usilovnosť je neodmysliteľne spojená s cieľavedomosťou. Tento atribút by sme mohli všetci Tiborovi len závidieť. Na začiatku niečo povie a v určitom časovom horizonte povie hotovo. Možno častejšie ako u iných v ňom rezonuje jedno z čarovných a čarodejných slov života a to je „chcem“.
Možno najpotrebnejším pocitom v budovaní cieľavedomého života je sebadôvera. Tá rozhodne Tiborovi nie je cudzia. Základom sebadôvery je poznať sa , Tibor vie, že sa v živote aj pomýlil, veď samo príslovie vraví, že mýliť sa je ľudské, čiže ten, kto sa mýli, je človek, ale kto sa k svojmu omylu prizná, je chlap. Pomerne často som od Tibora počul: „Tak v tomto prípade sme urobili chybu.“
Táto kolekcia atribútov ho v súčasnosti doviedla k pomyselnému vrcholu gastroenterologického Olympu a na špičku hierarchie v SGS, a to na post prezidenta. Tento post zobral s najväčšou vážnosťou, pokračuje v zmenách, ktoré sa ešte začali pod mojím vedením, a výsledky týchto zmien v súčasnosti už prizanášajú svoje ovocie. SGS teraz dosahuje úroveň a výsledky, ktoré sú najlepšie za celú éru jej existencie. Vďaka Tiborovi máme novú dôstojnú centrálu s profesionálnym personálom.
Všetko to, čo som doteraz spomenul o Tiborovi, by nebolo možné za podpory svojich najbližších, najmä manželky. Našťastie Tiborovo manželstvo sa líši od dnešného zlého trendu, ktoré je opakom Danteho Divina Commedia, a začína sa rajom, nasleduje očistec a končí sa peklom. U Tibora je odohrané a hrá sa len jedno dejstvo, raj. Samozrejme, že sú aj určité nezhody a hádky, ale všetko sa dá negovať Dickensovým výrokom „hádka je dymom lásky“. Alenka zanechala možnú úspešnú kariéru a venovala sa rodine a podpore Tibora a pekne dokumentuje Tolstého výrok: „Láska je len vtedy láskou, keď je spojená so samožertvou.“
Päťdesiatka je vek, kedy si spomenieme na Herakleita s výrokom: „Doteraz som hľadal seba samého.“ Imperatívne sa začne v nás niečo tlačiť z Kolumbovho dedičstva: idem nájsť nový svetadiel. Len od nás závisí, či budeme medzi päťdesiatnikmi starými a medzi sedemdesiatnikmi mladými. Ja verím, a ako ťa poznám, ty budeš tá druhá skupina: určite mladý do dlhovekosti. Preto ti ja a v mene aj SGS prajeme to najlepšie k tvojmu jubileu.
Martin Huorka
Pro přístup k článku se, prosím, registrujte.
Výhody pro předplatitele
Výhody pro přihlášené